Na Východe bolo zvykom ponúkať koruny z ruží tým, ktorých si človek chcel uctiť, a kresťania s radosťou ponúkali tieto dary Panne Márii a svätým. Svätý Gregor Naziánsky nahradil fyzickú korunu z ruží duchovnou. Svätá Brigita v nasledujúcom storočí prišla s myšlienkou sprístupniť túto korunu každému tým, že ju zostavila z najbežnejších modlitieb Cirkvi. Prax recitovania pätnástich Otčenášov a pätnástich Zdravasov, však pochádza od svätého Dominika.

Svätý Karol Boromejský mal najvrúcnejšiu a najnežnejšiu úctu k Panne Márii, pred ktorou denne kľačal, modlil sa ruženec a ofícium tejto slávnej Panny Márie. 

V predvečer sviatku Panny Márie sa tiež postil o chlebe a vode. Nikto nebol presnejší ako on v pozdrave pri zvuku zvona; pretože ak bol na ulici, aj keď bola pokrytá blatom, nikdy nezabudol pokľaknúť, keď zvon ohlásil čas na modlitbu Anjel Pána. 

Chcel mať vo svojej katedrále kaplnku a ružencové bratstvo. Nariadil tiež, aby sa každú prvú nedeľu v mesiaci konala slávnostná procesia, v ktorej sa s veľkou pompou niesol obraz Panny Márie. 

Želal si, aby bola patrónkou všetkých nadácií, ktoré založil. Nariadil, aby sa v celej jeho diecéze posvätné meno Márie uctievalo s úctou hneď, ako sa o ňom začuje. Na priečelia všetkých farských kostolov vo svojej jurisdikcii dal umiestniť obraz Matky Božej, aby ľuďom ukázal, že do chrámu večnej slávy nemožno vstúpiť bez priazne tej, ktorú Cirkev nazýva bránou neba.

"Čo si myslíte o tejto náuke? Ja, keď uvažujem o Spasiteľovi Ježišovi, našej láske a nádeji, vidím ho v náručí Panny Márie, alebo pije jej materské mlieko, či sladko odpočíva na jej hrudi, alebo je uzavretý v jej čistom lone; keď vidím nepochopiteľné takto uzavreté a túto nesmiernosť akoby zhrnutú, keď vidím svojho Osloboditeľa v tom úzkom a dobrovoľnom väzení, niekedy si hovorím: Mohol by byť Boh prinútený, aby čo i len na chvíľu prepustil diablovi ten posvätný chrám, ktorý určil pre svojho Syna, ten svätý svätostánok, kde si doprial dlhý a úžasný odpočinok, to panenské lôžko, kde slávil svoju úplnú duchovnú svadbu s našou prirodzenosťou? Takto hovorím sám so sebou.

Potom sa obraciam k Spasiteľovi: Požehnané dieťa, znova hovorím, netrp viac, nedovoľ, aby tvoja Matka bola zneuctená! Ach, keby sa satan odvážil k nej priblížiť, zatiaľ čo ty, zostávajúc v nej vytváraš raj, koľko bleskov by si mu zoslal na hlavu! S akou horlivosťou by si bránil česť a nevinnosť svojej Matky!

Ale, ó požehnané Dieťa, skrze ktoré boli stvorené veky, ty si pred všetkými vekmi. Keď bola tvoja Matka počatá, ty si na ňu hľadel z najvyšších nebies; ty sám si utvoril jej údy; to ty si jej vdýchol život, oživujúc telo, z ktorého malo vzísť tvoje.

Ach! Uvedom si, Večná Múdrosť, že práve v tejto chvíli sa chystá nakaziť hrozným hriechom; chystá sa stať majetkom satana. Odvráť toto nešťastie svojou dobrotou; začni tým, že si budeš ctiť svoju Matku, urob jej prospešné mať Syna, ktorý je pred ňou, pretože nakoniec, keď všetko pochopíme, ona je už tvojou Matkou a ty si už jej Synom."

Slávny Alexander z Hales, jeden z významných osobností Parížskej univerzity, na vlastnej koži zažil oddanosť Panny Márie sláve jej Nepoškvrneného počatia. 

Tento veľký teológ, lekár a profesor v Paríži sa nestaral o oslavu tohto sviatku, pretože mal pochybnosti o pravde tajomstva Nepoškvrneného počatia. Boh mu však dovolil, aby každý rok 8. decembra, v deň tohto sviatku, ochorel a trpel veľkými bolesťami. Toto sa dialo niekoľko rokov po sebe a jeho študenti to vnímali ako ojedinelú okolnosť, keďže to vždy pripadlo na ten istý deň. Radili mu, aby pevne veril v tajomstvo čistého a nepoškvrneného počatia Matky Božej. 

Rozhodol sa tak urobiť a sľúbil, že ak mu Pán udelí milosť byť oslobodený od tejto každoročnej choroby, napíše knihu na počesť Nepoškvrneného počatia. Tento sľub okamžite zastavil priebeh jeho chorôb. Celá parížska fakulta, ktorá bola svedkom tejto udalosti, sa radovala z uzdravenia svojho učiteľa; on splnil svoj sľub a zložil dielo na počesť Panny Márie. 

Neskôr bol obzvlášť odhodlaný zachovať privilégium jej najsvätejšieho počatia; rozprával o zázraku, ktorý sa mu stal; a nakoniec odvolal všetko, čo povedal alebo napísal proti slávnemu tajomstvu Márie, počatej bez hriechu.

Navyše, ak každý z nich zničil pohanstvo v časti sveta, ktorá mu bola pridelená pri vzájomnom rozdeľovaní, Mária rozptýlila a naďalej rozptýli herézy vo všetkých krajinách sveta.  

Máriu nemožno náležite uctievať bez toho, aby sme ju uznali za Kráľovnú mučeníkov, pretože hoci nepreliala svoju krv za vyznanie viery, predsa len trpela s väčšou dôverou a láskou ako všetci mučeníci. Jednoducho povedané - v materskom srdci pretrpela všetko, čo Kráľ mučeníkov, Ježiš Kristus, jej božský Syn, pretrpel vo svojom nevinnom tele.

A ak tí, ktorí vyznali Ježiša Krista sú nazývaní vyznávačmi, nemôže byť odopretý titul Kráľovná vyznávačov tej, ktorá sa vyznávala s neporovnateľne vyššou pevnosťou a stálosťou. Nasledovala ho nielen uprostred výčitiek a múk jeho umučenia, ale veľkoryso s ním aj vystúpila na Kalváriu, aby ho videla zavŕšiť obetu nášho vykúpenia. 

Apoštoli uznali Ježiša Krista ako Syna živého Boha, ale počas umučenia, neverní svojmu vyznaniu viery, to zatajili a utiekli. To nebol prípad Márie, ktorá ho, vždy neochvejná a verná, uznávala ako svojho Boha počas celého jeho umučenia a na kríži.

Zo všetkých titulov, pôct a chvál, ktoré sa Márii preukazujú, je Kráľovná panien najvhodnejší, pretože je samotným stelesnením panenstva a ako prvá sa zaviazala k sľubu večného panenstva. Panenstvo bolo predčasne tak opovrhované, že Jeftova dcéra, ktorú mal jej otec obetovať pred sobášom, odišla do hôr plakať za svojím panenstvom. Ale odkedy Mária povýšila slávu panenskej čistoty, milióny panien boli zasvätené Ježišovi Kristovi ako svojmu jedinému manželovi.

Nakoniec, titul Kráľovná všetkých svätých, ktorý Cirkev udeľuje Márii, obsahuje najväčšiu možnú chválu, pretože hlása jej nadradenosť nad svätými každého rádu. Mária v skutočnosti predstavuje samostatný rád v nebi; a aby sme ocenili vznešenú povahu jej slávy, treba zdôrazniť, že Boh oslávil svoju vlastnú Matku. Z tohto dôvodu boli anjeli a svätí každého rádu zobrazení, ako ponúkajú Márii svoje koruny, čo znamená, že ona kraľuje v nebi nad nimi všetkými.

Rím vyľudňoval strašný mor, preto pápež svätý Gregor Veľký kázal pokánie, nariadil verejné modlitby a skladal sľuby, ale mor sa vo svojom pustošení nezastavil, až kým sa pápež nerozhodol obrátiť priamo na Matku Božiu.

Duchovenstvu a ľudu nariadil, aby sa spoločne vybrali do kostola Panny Márie, nazývaného Panna Mária Veľká, a aby sa obraz Panny Márie, namaľovaný svätým Lukášom, niesol po celom meste. A práve táto procesia úplne zastavila pohromu. Bolo úžasné vidieť, že na každom mieste, kadiaľ prešiel obraz, mor celkom ustal. 

 

Pred koncom procesie bol na terase Hadriána, dnes nazývanej Anjelský hrad, videný anjel v ľudskej podobe, ako vkladá do pošvy zakrvavený meč. Zároveň bolo počuť spievať anjelov túto antifónu Panne Márii: Regina Caeli, laetare aleluja atď. Svätý veľkňaz dodal: ora pro nobis, Deum, pros Boha za nás a Cirkev odvtedy vždy používa túto modlitbu na pozdrav Panne Márie počas Veľkej noci. 

Toto uznáva aj Cirkev, keď na sviatok Nanebovstúpenia Panny Márie spieva: "Svätá Matka Božia vystúpila do nebeského kráľovstva nad všetkých anjelov." Dokonca aj anjeli s láskou hodnou Božej vôle neprestávajú k nej prejavovať nežnosť výkrikmi radosti a zvolaniami veselosti z požehnaní, ktoré jej udeľujú.

Potom vzývame Presvätú Máriu aj ako Kráľovnú patriarchov. Ak Noe, Abrahám a starovekí Otcovia, ktorí žili až do Mojžišovej doby, sú nazývaní patriarchami Starého zákona, lebo boli prvými hlavami rodín, kde sa verne zachovávalo pamätanie na Boha; a ak sú svätý Augustín, svätý Benedikt a ďalší zakladatelia rehoľných rádov nazývaní patriarchami Nového zákona, pretože sú hlavami a otcami rehoľných rodín, ktoré sa venovali službe Bohu, je potom oprávnené, že Mária dostáva tento titul, lebo keďže je s Ježišom Kristom, Kráľom patriarchov, pôvodcom a zdokonavateľom viery, je týmto titulom Kráľovnou patriarchov Starého a Nového zákona.

Svätý František Xaverský sa ochotne poddal vnuknutiam milosti, ktoré cítil v srdci - nežná láska k Márii a vrúcna túžba napodobňovať ju. Preto si aj zvolil úkryt na samote, ktorý pre neho predstavoval betlehemskú maštaľ a aby si viac uctil jej chudobu a posilnil sa v tejto cnosti, vybral si na prípravu slávenia prvej omše niekoľkohodinové duchovné cvičenie. 

Jeho láska k Márii stále rástla, zveroval jej všetky svoje záležitosti a povzbudzoval všetkých, aby robili to isté. Boh ho za jeho dôveru a horlivosť viditeľne schvaľoval tým, že často udeľoval zázraky len dotykom Františkovho ruženca.

Aj vtedy, keď bol v smrti odlúčený od všetkého a opustený priateľmi, našiel svoju útechu v Márii a až do posledného dychu jej neprestal hovoriť: "Ukáž sa ako Matka."

Máriina láska je taká starostlivá, že nám často pomáha v našich potrebách bez toho, aby čakala, až ju budeme vzývať; stačí jediná myšlienka, jediná túžba poprosiť ju, aby nám začala pomáhať. 

Svätá Panna je v litániách vzývaná tiež ako Pomocnica kresťanov. Vďačnosť, ktorú kresťania prechovávajú k Márii, vždy obklopení jej ochranou, inšpirovala ich k tomu, aby ju nazývali svojou pomoc, prirovnávali ju k opevnenej veži a považovali za bezpečné útočisko pred všetkými svojimi nepriateľmi.

A Cirkev, schvaľujúc toto svedectvo svojej vďačnosti za jej ochranu a berúc do úvahy mocnú pomoc, ktorú kresťanský ľud vždy dostával od Panny Márie, jej adresovala slová zo štvrtej kapitoly Piesne piesní: "Tvoj krk je sťa veža Dávidova vybudovaná s obrannými múrikmi. Na tisíc štítov visí z nej, veľké to štíty junákov."

Pred obrazom Panny Márie a skrze jej ochranu dosiahol svätý František Saleský vyslobodenie od vnútorného zármutku, najväčšieho, aký človek môže zažiť. 

Počas štúdií si myslel, že je zatratenec, ktorý bude navždy vyhnaný z Božieho dohľadu; akoby o tom bol presvedčený. Boli to pre dušu tak blízku Bohu, ako bola jeho, kruté muky. Viditeľne chradol, chudol a bledol. 

V tomto sužovanom stave sa obrátil k Panne Márii; poklonil sa pred jej obrazom a začal premýšľať: "Ak som taký nešťastný, že si zaslúžim byť navždy v nemilosti svojho Boha, chcem aspoň útechu z lásky k nemu celým svojím srdcom po celý svoj život: áno, Bože môj, ak ťa nemôžem milovať po svojej smrti, chcem ťa milovať dvojnásobne, kým žijem." A kým bol sústredný na tieto myšlienky, sotva pozrel na obraz Panny Márie Milostivej, aby sa opýtal na svoj osud, pocítil úľavu a úplne sa oslobodil od svojho smútku, takže jeho tvár opäť nadobudla svoju farbu a pokoj priamo tam, na mieste modlitby.

Koncom 16. storočia hrozilo kresťanstvu rozsiahle pustošenie zo strany Turkov a pápež Pius V. povzbudzoval veriacich, aby vložili všetku svoju dôveru do Márie. Celá Európa sa obrátila k modlitbe a ľudia sa hrnuli zo všetkých kútov sveta k Panne Márii Loretánskej, aby prosili o pomoc Matku Božiu.

 

Odvtedy zbožný pápež nepochyboval o víťazstve. Bolo to jedno z najslávnejších a najúplnejších víťazstiev. Pápež, ktorý dostal zjavenie, bol osobne presvedčený, že je to výsledok ochrany Panny Márie, a pri tejto príležitosti ustanovil na jej počesť nový sviatok, sviatok ruženca, a do Loretánskych litánií pridal vzývanie „Auxilium christianorum“ (Pomocnica kresťanov).

Z tohto dôvodu patriarchovia a spravodliví Starého zákona, uväznení v limbu až do chvíle, keď ich mal víťaz nad hriechom a smrťou uviesť do neba, neustále volali pred Máriou podľa slov svätého Augustína: "Ustavičná Panna, otvor svoje lono, ktoré je karmínové ako ruža, lebo tvoja viera otvára a zatvára nebesia."

Hviezda ranná, alebo Zornica. Aby sme pochopili, prečo bol Márii daný tento prívlastok, musíme si uvedomiť, že tak ako tiene noci utekajú v momente, keď sa táto hviezda objaví a ohlási zrodenie slnka, tak aj Mária, tisíckrát jasnejšia ako úsvit, sa zjavila, aby ohlásila zrodenie Slnka spravodlivosti a dala svetu toho, kto mal priniesť svetlo a pravdu, a rozptýliť temnotu modlárstva a nevedomosti, ktorá pokrývala takmer celý vesmír pred narodením božského Syna.  

Príklad

Ženevský biskup, svätý František Saleský, ktorého vzácna skromnosť a príkladný život boli odrazom Márie, dostal zázračný dôkaz ochrany božskej Panny Márie prostredníctvom náhleho vyslobodenia z hrozného pokušenia zúfalstva. Jeho dôvera v túto nežnú Matku sa odvtedy zdvojnásobila a nikdy neprestal prejavovať svoju vďačnosť. 

Hoci mu bola zverená správa veľkej diecézy, venoval sa kázaniu, vedeniu duší a skladaniu krásnych diel, ktorými obohatil Cirkev, a nikdy nezanedbával každodennú modlitbu ruženca. 

Raz, keď bol nútený odložiť modlitbu na veľmi neskorý čas, jeho vikár poznamenal, že zúfalo potrebuje odpočinok a mal by sa jej nasledujúce ráno zdržať. "Mojou zásadou," odpovedal verný služobník Márie, "je nikdy nenechávať na zajtra to, čo sa dá urobiť dnes," a pokračoval v modlitbe ruženca až do konca.