Koncom 12. storočia ovládali Mauri veľkú časť Španielska a počas svojich nájazdov odviedli tisíce kresťanov, ktorých držali ako otrokov v Granade a vo svojich citadelách pozdĺž afrického pobrežia. Peter Nolasco, povolaním obchodník, si na svojich obchodných cestách uvedomil ťažkú situáciu týchto kresťanských zajatcov. Myšlienka na ich utrpenie mu neschádzala z mysle a keď po smrti svojho otca dostal malé dedičstvo, celé ho minul na vykúpenie kresťanských otrokov.

Čoskoro však zostal bez peňazí a nemohol pokračovať vo svojej dobročinnosti. Vtedy sa mu, 2. augusta 1218, zjavila Panna Mária a povedala mu: "Nájdi mi mužov ako ty, armádu statočných, štedrých a nesebeckých mužov a pošli ich do tých krajín, kde trpia deti viery."

Na Východe bolo zvykom ponúkať koruny z ruží tým, ktorých si človek chcel uctiť, a kresťania s radosťou ponúkali tieto dary Panne Márii a svätým. Svätý Gregor Naziánsky nahradil fyzickú korunu z ruží duchovnou. Svätá Brigita v nasledujúcom storočí prišla s myšlienkou sprístupniť túto korunu každému tým, že ju zostavila z najbežnejších modlitieb Cirkvi. Prax recitovania pätnástich Otčenášov a pätnástich Zdravasov, však pochádza od svätého Dominika.

Svätý Karol Boromejský mal najvrúcnejšiu a najnežnejšiu úctu k Panne Márii, pred ktorou denne kľačal, modlil sa ruženec a ofícium tejto slávnej Panny Márie. 

V predvečer sviatku Panny Márie sa tiež postil o chlebe a vode. Nikto nebol presnejší ako on v pozdrave pri zvuku zvona; pretože ak bol na ulici, aj keď bola pokrytá blatom, nikdy nezabudol pokľaknúť, keď zvon ohlásil čas na modlitbu Anjel Pána. 

Chcel mať vo svojej katedrále kaplnku a ružencové bratstvo. Nariadil tiež, aby sa každú prvú nedeľu v mesiaci konala slávnostná procesia, v ktorej sa s veľkou pompou niesol obraz Panny Márie. 

Želal si, aby bola patrónkou všetkých nadácií, ktoré založil. Nariadil, aby sa v celej jeho diecéze posvätné meno Márie uctievalo s úctou hneď, ako sa o ňom začuje. Na priečelia všetkých farských kostolov vo svojej jurisdikcii dal umiestniť obraz Matky Božej, aby ľuďom ukázal, že do chrámu večnej slávy nemožno vstúpiť bez priazne tej, ktorú Cirkev nazýva bránou neba.

Svätý Alfonz Liguori rozprával, že blahoslavený mních Francesco Binanzio mal takú úctu a lásku k sladkému menu nebeskej Kráľovnej, že si ho ostrým železom vyryl na hruď. Podobne spravila aj Radegunda, manželka kráľa Klotara, či jezuiti Ján Archinto a Augustín Espinosa. 

Svätý Karol Boromejský bol od útleho detstva zbožným ctiteľom Panny Márie. Neobyčajnú úctu mal zvlášť k sladkému menu Márie, preto od veriacich vo svojej diecéze chcel, aby sa čo najviac ctilo, a nariadil, aby ktokoľvek v jeho diecéze vysloví toto meno, vždy sa na znamenie úcty uklonil.

Uhorský kráľ svätý Štefan bol preslávený svojou nežnou zbožnosťou k Svätej Panne a zvlášť mal úctu k jej menu, takže si ho netrúfal vysloviť. Zvyčajne nazýval Pannu Máriu "veľká mocná Pani". Všetci jeho poddaní ju takisto nazývali týmto menom a keď sa stalo, že niekto v prítomnosti kráľa vyslovil meno Mária, všetci hneď padli na kolená a sklonili sa k zemi, aby dali najavo svoju úctu.

Horlivý ctiteľ Božej Matky, svätý Alfonz Liguori, mal tiež zvláštnu úctu k jej vznešenému menu. Túto úctu preukazoval tak, že kedykoľvek počul vysloviť toto meno, bozkával miesta v knihách, kde toto meno našiel. Aj na začiatky svojich listov a všetkých kníh, ktoré napísal, uviedol toto sladké meno. 

Prvý uhorský mučeník svätý Gerhard sa vyznamenával veľkou horlivosťou v uctievaní Blahoslavenej Panny Márie; dal postaviť chrám a zriadil v ňom oltár na počesť Panny Márie, pred ktorý dal umiestniť nádoby s voňavými vecami. Tiež ustanovil dvoch mužov, ktorí mali ustavične páliť kadidlo a kažú sobotu tam slúžil svätú omšu zo dňa Nanebovzatia Panny Márie. Po iné dni zasa tam chodieval po ranných hodinkách a vešperách s procesiou. Tento zvyk sa zachoval aj po jeho smrti. Z lásky k Panne Márii sa zvlášť cvičil v pokore a všade sa ponižoval.  

Ešte zvláštnejšou bola jeho úcta k menu Mária - kedykoľvek ho počul, vždy sa veľmi dojal a keď ho ktosi žiadal o niečo v mene Panny Márie, nikomu nič neodoprel. Slová - k vôli Panny Márie - boli kľúčom k jeho srdcu a otvárala jeho ruku k dobročinnosti.   

Chýrny učiteľ parížskej vysokej školy Alexander z Hales bol preniknutý najvrúcnejšou zbožnosťou a oddanosťou k Blahoslavenej Panne Márii a zaumienil si, že nikomu nič neodriekne, ak ho bude prosiť v mene Panny Márie, ako to však bude spravodlivá vec.

Raz sa stalo, že ho jeden laik františkán žiadal v mene Božej Matky, aby sa stal františkánom. Alexandra táto žiadosť prekvapila, na takú žiadosť nebol pripravený. Ale i tak, nehľadiac na hlas svojho vnútra, odpovedal, že nad tým dobre pouvažuje.

Potom, keď bol sám vo svojej izbe, vrhol sa pred obraz Božej Rodičky a so slzami sa jej pýtal, aké má s ním úmysly. V tom okamihu pocítil také pohnutie, že nedokázal odporovať milosti, ktorá v ňom začala pôsobiť. Hneď sa vybral do františkánskeho kláštora v Paríži a prosil o prijatie. Aj ho prijali a on zostal verným ctiteľom Panny Márie až do smrti.

"Čo si myslíte o tejto náuke? Ja, keď uvažujem o Spasiteľovi Ježišovi, našej láske a nádeji, vidím ho v náručí Panny Márie, alebo pije jej materské mlieko, či sladko odpočíva na jej hrudi, alebo je uzavretý v jej čistom lone; keď vidím nepochopiteľné takto uzavreté a túto nesmiernosť akoby zhrnutú, keď vidím svojho Osloboditeľa v tom úzkom a dobrovoľnom väzení, niekedy si hovorím: Mohol by byť Boh prinútený, aby čo i len na chvíľu prepustil diablovi ten posvätný chrám, ktorý určil pre svojho Syna, ten svätý svätostánok, kde si doprial dlhý a úžasný odpočinok, to panenské lôžko, kde slávil svoju úplnú duchovnú svadbu s našou prirodzenosťou? Takto hovorím sám so sebou.

Potom sa obraciam k Spasiteľovi: Požehnané dieťa, znova hovorím, netrp viac, nedovoľ, aby tvoja Matka bola zneuctená! Ach, keby sa satan odvážil k nej priblížiť, zatiaľ čo ty, zostávajúc v nej vytváraš raj, koľko bleskov by si mu zoslal na hlavu! S akou horlivosťou by si bránil česť a nevinnosť svojej Matky!

Ale, ó požehnané Dieťa, skrze ktoré boli stvorené veky, ty si pred všetkými vekmi. Keď bola tvoja Matka počatá, ty si na ňu hľadel z najvyšších nebies; ty sám si utvoril jej údy; to ty si jej vdýchol život, oživujúc telo, z ktorého malo vzísť tvoje.

Ach! Uvedom si, Večná Múdrosť, že práve v tejto chvíli sa chystá nakaziť hrozným hriechom; chystá sa stať majetkom satana. Odvráť toto nešťastie svojou dobrotou; začni tým, že si budeš ctiť svoju Matku, urob jej prospešné mať Syna, ktorý je pred ňou, pretože nakoniec, keď všetko pochopíme, ona je už tvojou Matkou a ty si už jej Synom."

Slávny Alexander z Hales, jeden z významných osobností Parížskej univerzity, na vlastnej koži zažil oddanosť Panny Márie sláve jej Nepoškvrneného počatia. 

Tento veľký teológ, lekár a profesor v Paríži sa nestaral o oslavu tohto sviatku, pretože mal pochybnosti o pravde tajomstva Nepoškvrneného počatia. Boh mu však dovolil, aby každý rok 8. decembra, v deň tohto sviatku, ochorel a trpel veľkými bolesťami. Toto sa dialo niekoľko rokov po sebe a jeho študenti to vnímali ako ojedinelú okolnosť, keďže to vždy pripadlo na ten istý deň. Radili mu, aby pevne veril v tajomstvo čistého a nepoškvrneného počatia Matky Božej. 

Rozhodol sa tak urobiť a sľúbil, že ak mu Pán udelí milosť byť oslobodený od tejto každoročnej choroby, napíše knihu na počesť Nepoškvrneného počatia. Tento sľub okamžite zastavil priebeh jeho chorôb. Celá parížska fakulta, ktorá bola svedkom tejto udalosti, sa radovala z uzdravenia svojho učiteľa; on splnil svoj sľub a zložil dielo na počesť Panny Márie. 

Neskôr bol obzvlášť odhodlaný zachovať privilégium jej najsvätejšieho počatia; rozprával o zázraku, ktorý sa mu stal; a nakoniec odvolal všetko, čo povedal alebo napísal proti slávnemu tajomstvu Márie, počatej bez hriechu.