Vo Francúzsku raz zavolali lekára k chorému mužovi, ktorý mal škaredo zranenú nohu. Lekár mu ranu prehliadol, pýtal sa na to i ono a napokon mu predpísal masť s pokynmi, ako si má hojiť ranu.
O niekoľko dní prišiel opäť, aby sa pozrel na ranu, ale videl, že masť nebola veľmi účinná a tak mužovi predpísal silnejší prostriedok a povedal mu, že sa čoskoro príde pozrieť, ako sa chorému vodí.
Pri ďalšej návšteve zistil, že rana na nohe sa opäť zväčšila. Lekár skúšal rôzne medikamenty, ale všetko bolo márne. Rana sa každým dňom zhoršovala a lekár bol v koncoch so svojím vzdelaním. Chorý muž sa však správal nápadne pokojne a všetky bolesti znášal s Jóbovou trpezlivosťou.
Keď k nemu zasa prišiel lekár a namáhal sa chorému pomôcť, ten sa usmial a pokojným hlasom mu povedal: "Pán doktor, niet mi pomoci; niet žiadneho prostriedku na svete, ktorý by mohol vyliečiť moju ranu, pretože je to trest za hriešny skutok, ktorého som sa dopustil pred rokmi. Sadnite si bližšie a porozprávam vám vec, ktorú som vám a vôbec všetkým, tak dlho tajil. Teraz všetko vyjavím, aby ste sa viac nenamáhal uzdraviť ma; a iným, ktorý o tom budú počuť, nech je to na výstrahu, ako Boh trestá hanobiteľov blahoslavenej Panny Márie."
Chorý muž potom porozprával príbeh príčiny svojej choroby.
Vo vojne, ktorú viedli so Španielmi, sa spolu s dvomi priateľmi, krajanmi, odhodlali vstúpiť medzi dobrovoľníkov proti nepriateľovi. Rýchlo vykonali prípravy a ráno sa ozbrojení vydali na cestu k vojenskému ťaženiu, ktoré bolo asi dva dni cesty od ich domova.
Cesta im ubiehala, ani sa nenazdali a slnko začalo zapadať. Bolo leto a pretože v noci bolo príjemnejšie pod šírym nebom než v dusnej izbe, rozhodli sa prenocovať v lese, ktorým prechádzali.
"Slnko ešte ani nezapadlo a my sme si už hoveli na mäkkom machu, ktorý ako hebký koberec prikrýval zem. Ako tak sedíme, najstarší z nás uvidel na neďalekom strome sošku blahoslavenej Panny Márie, ako zvykne byť na cestách a lesných chodníčkoch.
Rýchlo vstal a zabudnúc na únavu, zvolal: Chlapci, čoskoro potiahneme s inými na nepriateľa, žiadny z nás však dosiaľ neukázal, ako dokáže narábať s puškou. Tu máme vynikajúce miesto na podanie dôkazu svojej zručnosti." Ukázal na sochu so slovami: "Nech je terčom našej streľby tamtá spráchnivená socha Márie, ktorú uctievajú stareny a deti. Vezmite do rúk pušky, nech sa ukáže, kto je z nás najlepší strelec.
Pri týchto hrozných slovách ma zamrazilo, ale nesmel som to dať najavo, aby ma nevysmiali. Obaja moji priatelia už stáli v určitej vzdialenosti od sošky a čakali na mňa. Trasľavou rukou som chytil pušku a postavil som sa vedľa nich. Triasol som sa hrôzou pred týmto hrozným zneuctením Bohorodičky, ale strach pred výsmechom ma zaslepila.
Vtom zhučala prvá rana najstaršieho z nás a soška bola na čele, medzi očami, prestrelená. "Nie som znamenitý strelec?" zvolal s diabolským chechotom. Mne do smiechu nebolo. Na to predstúpil môj druhý spoločník, namieril, rana zhučala a guľka zasiahla sochu do srdca. Viem, že sa tento môj druh nútil do smiechu, ale aby sa nezdal ako bojko, smial sa ako prvý a vyzýval ma k streľbe.
Nemôžem ani vypovedať, ako mi vtedy bolo; ruky a nohy sa mi chveli, a pred očami sa mi zjavila moja matka, ktorá už dávno zomrela a pripomínala mi úctu k Panne Márii, ktorú mi od detstva vštepovala do srdca. Nemohol som dlho otáľať. Priatelia do mňa dobiedzali a ja som chytil pušku a bez mierenia som strelil. Guľka zasiahla pravú nohu sošky. Bol som ako omámený a celú noc som od ľútosti a hanby nad svojím previnením nemohol zažmúriť oko.
Sotva ráno pozdravilo slnko prvým lúčom driemajúcu zem, vydali sme sa znovu na cestu a o udalosti v lese sme sa nerozprávali. Večer sme dorazili do vojenského tábora a všetci traja sme boli prijatí.
O niekoľko dní neskôr sme už postupovali ako dobrovoľníci proti nepriateľovi, ktorého tábor bol chránený horou a hustým lesom. Veliteľ nám rozkázal rozložili stany na rozsiahlej planine, ktorá bola z jednej strany krytá húštinou, ktorú sme obsadili. Nikto z nás troch už nemyslel na príšernú streľbu v lese; mysleli sme si, že táto vec je ukončená. Ale spravodlivý Boh bol inej mienky...
Než boli stany zhotovené, znenazdajky zhúkla strelná rana, nikto nevedel odkiaľ, a najstarší z mojich druhov padol mŕtvy k zemi s prestreleným čelom medzi očami. V tábore nastal veľký zhon, všetci sa pripravovali na náhle prepadnutie, všetko prehľadali, ale nikde sa nepodarilo nájsť pôvodcu výstrelu.
Napokon sa rozprávalo, že azda ho zastrelil niektorý z nás z pomsty. Ja som však videl ranu a bol som celkom inej mienky. Videl som, že je poranený na rovnakom mieste, do ktorého môj priateľ pred niekoľkými dňami strelil sošku v lese. Zmocnila sa ma hrôza a desná predtucha ma už neopustila.
Očami som spočinul na mojom druhom priateľovi a videl som, ako jeho predtým veselú tvár zastiera tajená úzkosť; rýchlo som sa odvrátil a išiel som medzi iných vojakov, aby som medzi nimi zabudol na vlastný smútok a strach.
Nadišiel druhý deň a prvým svitom sa v našom tábore ozvala strelná rana. Všetci boli hneď na nohách, a ponáhľali sa zistiť, čo sa stalo. Na tráve ležal s prestreleným srdcom môj druhý spoločník. Odkiaľ však prišiel výstrel? Môj druh nemal pri sebe pušku a privolané hliadky z húštiny dosvedčili, že nič podozrivé nespozorovali.
Teraz som si bol celkom istý, že Boh nad nami koná pomstu za náš hriešny skutok, a bol som pripravený každú chvíľu na výstrel, ktorý urobí koniec môjmu životu. Boh však usúdil inak.
Nasledujúci deň sme dostali rozkaz, aby polovica obišla les a horu, ostatní mali zostať na mieste, aby tak bola ošialená pozornosť nepriateľa. Ja som bol medzi tými, ktorí obchádzali les a vo vhodnej chvíli mali zboku prepadnúť nepriateľa. Na určené miesto sme dorazili vo chvíli, kedy už naši vnikali cez lesom k nepriateľovi a začal boj z oboch strán. Nebolo mi však priané dlho stáť v radoch bojovníkov.
Prvého odnášali z bojiska mňa; bol som poranený na pravej nohe, takže som sa stal neschopným ďalšieho boja. Moja rana nebola veľmi vážna, ale vedel som, že bude osudná; bola totiž presne na tom mieste pravej nohy, na ktorom som prestrelil Bohorodičku.
Za niekoľko týždňov som opäť mohol chodiť a vtedy som dostal povolenie odísť domov, pretože som už nebol schopný ďalšieho pochodu s vojskom.
Rana sa mi zacelila, ale srdce krvácalo ďalej. Až potom, keď som o tom pokojne premýšľal, spoznal som, čo som vykonal a znovu som nemal pokoja, až kým som svoje ťažké previnenie nevyznal kňazovi a dosiahol odpustenie. Bol som však vždy presvedčený, že raz na následky zranenia zomriem.
Teraz, pán doktor, viete, aký je pôvod mojej rany a uznáte, že ako je Božia spravodlivosť urazená, tak musí byť uzmierená. Viem, že nadišiel čas, kedy svojou smrťou zaplatím posledný halier, ktorý dlžím Božej spravodlivosti. Preto nerepcem. Vďaka Bohu za všetko! Toto zranenie je síce pre mňa príčinou časnej smrti, ale tiež večného života!"
Lekár, ktorý s úžasom a zároveň súcitom počúval rozprávanie svojho pacienta, neskôr vydal tento príbeh a francúzsku brožúrku dostal aj Páter Vincent Laport z Viedne, ktorý túto udalosť vyrozprával ostatným.
Minútka s Máriou
