Panna Mária z Monte Berico

Hoci všade naokolo zúril hrozný mor, Vincenza Pasini sa 7. marca 1426 vybrala na kopec Monte Berico, aby zaniesla obed svojmu manželovi, ktorý sa tam staral o vinohrad. Vincenza bola známa nielen svojou dobročinnosťou, ale aj ako zbožná žena, a veľká ctiteľka Panny Márie.

Počas tejto cesty sa jej zjavila Matka Božia a povedala jej: "Choď za biskupom aj na radnicu a povedz im, aby sa na vrchu Berico postavil kostol k mojej úcte," a dodala sľub, že keď bude jej prianie splnené, mor okamžite prestane zúriť. "Na dôkaz mojich slov nech tu kopú a zo skaly vytryskne živá voda." 

Vincenza, uchvátená krásou Panny Márie padla na zem. Bola naplnená radosťou, no zároveň obavou, že jej nikto neuverí. Trápila ju tiež otázka, či na to nedoplatí. Panna Mária jej odvetila: "Naliehaj, aby môj ľud plnil moju vôľu, inak sa nikdy nezbaví moru a keď neposlúchnu uvidia hnev môjho Syna." A zopakovala, že na dôkaz jej slov nech tu kopú a zo skaly vytryskne živá voda. "Hneď ako sa začne so stavbou, peniaze nebudú chýbať."

Panna Mária potom vzala malú palicu a ladnými pohybmi nakreslila na zem znak kríža a načrtla línie budúceho kostola. Potom palicu zapichla do zeme, kde sa dnes nachádza hlavný oltár svätyne a povedala: "Všetci, ktorí s úctou navštívia tento kostol v dni mojich sviatkov a každú prvú nedeľu v mesiaci, sa dostane hojnosť milostí, Božieho požehnania a požehnania mojich materinských rúk."

Vincenza mala dobrú predtuchu. Keď zišla z kopca do Vicenzy, každému, koho stretla, vravela čo jej Panna Mária povedala, no zistila, že jej nikto neverí. Možno aj preto, že mali plnú hlavu moru, ktorý sa nebezpečne šíril. Zašla aj za biskupom Pietrom Emiliani, ktorý ju nechal rozprávať, no potom Vincenzu prepustil s tým, že si vymýšľa. Mor si tak mohol ďalej vyberať svoje obete.

Vincenza vidiac, že ich nedokázala prehovoriť, pokračovala vo svojom zbožnom živote: pravidelne chodievala na sväté omše, konala dobročinné skutky chudobným, počas zvláštnych sviatkov chodievala na kopec, aby sa sama modlila na mieste, kde k nej prehovorila Kráľovná nebies. Takto to trvalo dva roky.

1. augusta 1428 sa Vincenze opäť zjavila Panna Mária, zopakovala jej svoje varovanie a pripomenula jej, že mor bude pustošiť, kým nebudú dbať na jej predchádzajúcu radu.

Vincenza znovu vravela ľuďom, znepokojeným následkami zúriaceho moru, aby poslúchli zjavenie. Zašla aj za biskupom a ten napokon rozpoznal zjavenie, takže ľudia, ktorí sa báli moru, veľmi rýchlo poslúchli Máriinu radu.

Hneď na nasledujúci deň vystúpili obyvatelia mesta na čele s biskupom na horu Berico, ale stavba kostola sa začala až o tri týždne neskôr, 25. augusta 1428, pričom stavebné práce tak utešene rástli, že bol kostol hotový už za tri mesiace.

Počas stavby narazili na skalu, z ktorej "vytryskol úžasný a neuveriteľný zdroj vody... ktorý zaplavil okolie ako mohutná rieka, hlučne sa valiaca dolu z vrchu." 

V písomnostiach, ktoré v roku 1430 zdokumentovali verejní notári, sa uvádza, že hneď ako bol kostol dokončený, mor skutočne ustúpil, až napokon celkom prestal. 

Obyvatelia mesta Vicenza si vydýchli, že sa zbavili moru a boli presvedčení o pravdivosti zjavenia, takže úcta k Panne Márii z Monte Berico každým dňom stále viac rástla. Poslušnosť voči pokynom Panny Márie viedla k pozoruhodnému zázraku - úplnému odstráneniu moru, ktorý sa do mesta už nikdy nevrátil.

Množstvo milostí, ktoré Panna Mária zoslala na tých, ktorí ju navštívili v tomto kostole, je neuveriteľné. Bol to kardinál Giuseppe Sarto, neskorší pápež Pius X., ktorý toto zjavenie uznal pre milosti, ktoré veriaci na tomto mieste dostali od Panny Márie.

Kardinál Sarto potom 25. augusta jubilejného roku 1900, na pamiatku neprestávajúcej vďačnosti veriacich svätej Matke Božej, korunoval obraz Panny Márie, ktorý je uctievaný v bazilike na kopci Berico, zlatou korunou. Týmto Cirkev spečatila putá úcty a vďakyvzdania, ktoré kresťanov spájajú so vznešenou Matkou Božou a Matkou ľudí.